Recenzovaná publikácia sa venuje moderným dejinám Tibetu v II. polovici 20. storočia. M. Craigová, spisovateľka a novinárka, sa venuje literatúre faktu a je – okrem iného – autorkou bestselleru Blessings, portrétu pápeža Jána Pavla II. V recenzovanej knihe bližšie nešpecifikuje, čo v nej vyvolalo záujem o této tému, ale pravdepodobne reflektovala vzrastajúci záujem o Tibet, najmä po udelení Nobelovej ceny mieru 14. dalajlamovi Tändzinovi Gjamcchovi roku 1989. Ako autorka konštatuje v prológu (s. 15), materiál na publikáciu zbierala počas niekoľkých návštev severoindickej Dharamsaly, kde sídli 14. dalajlama a početná exilová komunita. Prostredníctvom rozhovorov s tibetskými emigrantmi z rozličných sociálnych vrstiev a vekovych skupín vykresľuje plastický obraz socialistického experimentu v Tibete.
Autorka síce v podtitule knihy za medzník označuje rok 1951, keď 23. mája zástupcovia tibetskej vlády boli nútení podpísať 17-bodovú zmluvu s predstaviteľmi vlády ČľR, podľa ktorej sa Tibet definitívne stal súčasťou Číny, ale stručne zachytáva aj staršie obdobie dejín Tibetu a čínsko-tibetských vzťahov. Zmienky o vzťahoch cisárskej Číny s Tibetom svedčia o tom, že táto problematika stojí na periférii jej záujmu: vplyv čínsko-mandžuskej dynastie Čching v Tibete v 18. storočí, keď cisárska vláda do Lhasy delegovala vysokých úradníkov s vojenskou posádkou, reorganizovala najvyššie politické inštitúcie, vytvorila špecifický mechanizmus výberu reinkarnácií dalajlamu a pančhenlamu (tzv. losovanie zo zlatej urny; k tejto metóde siaha dokonca ešte aj komunistická Čína), nemožno označit za “slabý” (s. 12). M. Craigová už v úvode (s. 32) oprávnene upozorňuje všetkých tých, ktorí problém Tibetu chápu iba ako konflikt komunistického režimu s buddhistickou civilizáciou, že Čína – či už cisárska, republikánska alebo komunistická – pokladala a pokladá Tibet za súčasť svojho teritória a nemožno očakávať, že demokratická Čína sa automaticky zriekne týchto územných nárokov.
Autorka zachytáva vývoj v Tibete po roku 1951 v chronologickom slede. Podrobne opisuje najdůležitejšie udalostí moderných dejín: neúspešné protičínske povstanie v marci 1959, po ktorom nasledoval útek 14. dalajlamu do Indie; kultúrnu revolúciu v rokoch 1966-76; čiastočnú liberalizáciu po roku 1980; protičínske demonštrácie v Lhase a ďalších mestách od jesene 1987 až do vyhlásenia stanného práva v Lhase v marci 1989. Okrem toho sa venuje aj postaveniu vyše 100-tisíc Tibeťanov v exile, ich úspešnému úsiliu naďalej sa politicky angažovat v záujme Tibetu, zachovat tradičnú kultúru a ekonomicky sa postaviť na vlastné nohy. Zároveň si všíma aj zahraničnopolitické aktivity 14. dalajlamu usílujúceho sa získať politické podporu u predstaviteľov mocností (USA, Nemecko, Veľká Británia, Francúzsko). Faktografické údaje sú doplnené autentickými príbehmi Tibetanov, ktorých individuálne tragické skúsenosti s čínskou politikou v Tibete názorne ilustrujú diskrimináciu, prenasledovanie, nedodržiavanie ľudských práv a náboženských slobód, násilie policajných a vojenských zložiek. Táto orálna história síce spestruje text, ale M. Craigovej sa nie celkom podarilo využit informantov na to, aby prezentovala nové fakty.
Za negatívum publikácie pokladám prílišnú sústredenost autorky na Tibet – tamojšiu situáciu možno vnímat iba v kontexte celkového vývoja v Číne a politických zmien v Pekingu. Tibet predstavuje pre čínsku politické špičku okrajový problém a spoločensko-ekonomický vývoj v Tibete od roku 1951 iba kopíruje politické zmeny v centre. Vytrhávanie postavenia Tibetu z týchto súvislostí a jeho násilné presúvanie do centra politického diania v Čine je neopodstatnené (napríklad pri opisoch marcových demonštráci v Lhase a následného prodemokratického hnutia v Pekingu v máji a vjúni 1989 autorka dokonca konštatuje, že Komunistickú stranu Číny marcové demonštrácíe v Lhase ohrozili natolko, že demonštranti na námestí Tchien-an-men viedli vopred prehratý boj, s. 285). Aj zo zahraničnopolitického hladiska je Tibet periférnou otázkou – intenzita kritiky Pekingu zo strany západných krajín neodráža reálne zhoršenie situácie v Tibete, ale riadi sa pragrnatickejšími strategickými, politickými a najmä ekonomickými aspektami vztahov s Čínou. Kľúč k pochopeniu vztahu Číny k Tibetu a k obojstranne akceptovateľnému riešeniu postavenia Tibetu majú v rukách čínske politické elity.
Autorka sa nevyhla niektorým mylným tvrdeniam. Najprekvapujúcejším je konštatovanie, že Spojené štáty po čínskej okupácii časti východného Tibetu v októbri 1950 neprejavili záujem pomocť Tibetu v konflikte s komunistickou Čínou (s. 46). Vtedajší americký veľvyslanec v Indii L. Hendersom pritom intenzívnej rokoval až do leta 1951 so zástupcami tibetskej vlády (aj prostredníctvom H. Harrera) a ponúkal im politické podporu, ľahké zbrane a možnost exilu v USA pre dalajlamu a jeho najbližších spolupracovnikov. Americkou podmienkou však bolo, aby 14. dalajlama verejne odmietol dohodu s Čínou. Tibetská vláda a dalajlama nepokladali americké záruky za dostatočne záväzné a pristali na pokus spolupracovať s čínskymi úradmi. CIA sa neskor v Tibete angažovala a podporovala tibetských povstalcov v severnom Nepále. Podľa M. Craigovej sa Tibet mal v 60-tych rokoch stať obilnicou Číny (s. 122), čo je vzhľadom na geografické a klimatické podmienky na Tibetskej náhornej plošine ničím nepodložené tvrdenie. Knihu dopísanú roku 1991 autorka končí optimistickými slovami 14. dalajlamu, ktorý v časovom horizonte piatich až desiatich rokov očakával pozitivne zmeny. Český preklad je vhodne aktualizovaný doslovom ľ. Sklenku (s. 335-340), z ktorého sa čitatel dozvie, že tieto nádeje sa nenaplnili a situácia v Tibete sa dokonca zhoršila. Posledné správy o úteku významnej buddhistickej reinkarnácie, 17. gjalwakarmapu Urgjän Thinläho, z Tibetu do Indie v januári 2000 svedčia o tom, že čínsky tlak na buddhistické kláštory sa zvyšuje. Zdá sa, že čínske vedenie sa pripravuje na rozhodujúcu pacifikáciu Tibetu a keď vyvstane potreba, bude sa usilovať intronizovať Číne lojálneho 15. dalajlamu. Pre Tibetanov bude veľmi ťažké nahradit charizmatického 65-ročného 14. dalajlamu, všeobecne akceptovaného v Tibete aj v exile, ktorý má vplyvných prívržencov i na Západe.
Publikácia Krvavé slzy sice neprináša takmer nijaké nové informácie o osude Tibetu v II. polovici 20. storočia a informovaný čitatel v nej nájde iba zopár faktov, ktoré by nepoznal z mých publikácií, ale vzhľadom na skutočnosť, že na českom a slovenskom knižnom trhu je minimum literatúry o moderných dejinách Tibetu, kniha M. Craigovej zapľňa této citeľnú medzeru.
Kniha z vydavateľstva DharmaGaia neposkytuje “lobsangrampovský” obraz Tibetu, kde v harmónii žijú a modlia sa mnísi. Ponúka znepokojujúci obraz civilizácie ohrozenej duchovne i fyzicky mocenským tlakom Číny.
Martin Slobodník, Proglas (autor je sinolog)
